Neviem, či ste to niekedy zažili, ten pocit, že ste prišli po nejakú prekážku a ďalej to už nejde. Ani vpred. Ani vzad. Ja sa tak cítim práve teraz. Pred hodinou som u jedálenského stolu sedela s maminou a s ním. Jedli sme rožky s paprikou a smiali sme sa. Teraz sedím v izbe, po tme, urevaná, mysliac na to, že ozaj iba tá hlúpa, krátka sekunda stačí na to, aby sa vám zrútilo všetko, čomu ste verili.
V každom vzťahu sú problémy. Vždy som hlásala, že tí, čo tvrdia, že sa nikdy nepohádali, buď klamú, alebo sa v skutočnosti nemájú radi. A tak to bolo aj u nás. Škriepky. A väčšinou kvôli maličkostiam. Dnes sme to pohnojili obaja. Až priveľmi. Za hranice. Tie, ktoré vás nepustia ani vzad, no ani vpred. Aspoň zo začiatku. Neviem, čo znamená, že on nahnevaný odišiel k sebe, a ja som rozzúrená, s hysterickým plačom k nám. Ale cítim sa beznádejne. Lebo by som mu chcela zavolať a povedať prepáč, a že ho nenávidím. Že ho milujem a pri tom ho už nikdy nechcem vidieť. Že chcem, aby v tejto chvíli sedel vedľa mňa a hovoril mi tú starú známu - všetko bude dobré.
Možno aj bude. Aj keď obaja vieme, že táto cesta nikam nevedie. Že možno o mesiac, o rok, budeme znovu každý sám a rozmýšľať, prečo keď sa ľúbime, nevieme byť spolu. Možno aj bude, ale každému zvlášť.
Každý má svoje muchy, vy, ja, aj on. A niekedy je treba spraviť o trošku viac, ako je to maximum, čo do vzťahu vkladáte. Aby bolo všetko fajn. No bohužiaľ, v tejto mojej rozprávke som na to prišla prieneskoro...